Na návšteve v Pískacích: Dano Heriban

Autor: Martina Raczova

Dano Heriban, známy z divadla, televíznych obrazoviek, no tiež ako muzikant. V júni 2018 vydal svoj tretí sólový album s názvom Čosi úsmevné, ktorý je zaujímavým a hravým obohatením slovenského hudobného repertoáru. Obsahuje 12 pesničiek plných radostných rytmov a nevšedných hudobných hračiek nesúcich sa celým tematicky ladeným albumom.

Dano nás potešil svojou návštevou a opísal nám zákulisie vzniku albumu, čosi o sebe a svojej tvorbe.

Ahoj Dano. Viem, že si aktívny a pôsobíš v mnohých sférach, no ako si sa prepracoval práve k detskej hudbe?

Čiastočne to asi súvisí aj s tým, že ja sám mám deti. Pred rokmi som najstaršiemu synovi zatúžil pustiť hudbu pre deti a zistil som, že tej slovenskej, ktorá by sa mi páčila, je ako šafránu. Pre deti je podľa mňa dôležité, aby sa na nich zo začiatku lepil materinský jazyk, v rôznych odtieňoch. Je pre mňa podstatné tvoriť, predovšetkým pre deti v slovenčine a rýchlo sa minulo to, čo som považoval za kvalitné. V tom období som robil v divadle viacero inscenácií pre deti, do ktorých som písal hudbu aj texty, pričom som dostal chuť vytvoriť čosi také nielen pre potreby divadla, ale vlastné, naskrz svojbytné.
Trvalo dosť dlho, kým album napokon vyšiel, pretože medzitým ma stretlo plno inej práce. Dlho som tiež zhŕňal témy na pesničky, prekutral som celé knižnice a snažil som sa dohadovať s autormi, ktorých si vážim. K prieniku s nimi však nedošlo a medzitým som si začal texty postupne písať sám. Za zlomový moment považujem oslovenie textára Jakuba Nvotu, s ktorým sa poznáme od detstva. Robili sme spolu neskôr aj v študentskom divadle, ktoré vtedy v Trnave Jakub založil spolu s Kamilom Žiškom. Kubo promptne poslal zopár textov, ktoré spolu s tými mojimi zabezpečili, že sa album začal reálne črtať.

Ako konkrétne vznikol slon Emil?

To je Jakubov text. Fungujeme tak, že ja mu pošlem námety, ktoré by som rád otextoval a tie sú pre mňa základom. Potom ich rôznym spôsobom dopĺňam a pretváram ďalej. Slon Emil je jedným z tých, ktoré Jakub poslal bez akéhokoľvek môjho námetu, alebo podpichu. Bol to jednoducho rýdzo Nvotovský “výstrel” a nesmierne dobrý. Najlepšia verzia spolupráce je, keď sa autor textu nakopne a pošle niečo, do čoho nemám potrebu absolútne zasahovať. To je pre mňa inšpiratívna lahôdka.

Sú teda všetky texty výsledkom Vašej spolupráce?

Nie úplne. Je to skôr znôžka vecí. Zopár textov mi dodal Jakub, niektoré sú čisto moje. Dôležitý je motív “klasiky” použitý od Tomáša Janovica z jeho knižky Drevený tato. Na albume sú tiež dva textové motívy použité a rozpracované z inscenácií pre deti, ktoré som spomínal. Autorov textu uzatvára málo známy, výborný Miroslav Nemann.

A hudobné spracovanie?

Muziku skladám ja. V štúdiu pri nahrávaní roky spolupracujem s basgitaristom a producentom Filipom Hittrichom. K hudbe na albume prispel zásahmi, ktoré boli zásadné, takže sa stal prirodzene spoluautorom zopár vecí aj Filip.

Nie len samotné CD, ale aj klipy majú svoj vlastný charakter a jednotný vizuál. Kto sa na tom výtvarne podieľa?

Keď bolo reálne cítiť, že album by mohol vzniknúť a piesne už boli v dostatočnom množstve nahraté, začal som premýšľať nad vizuálom. Veľmi sa mi páčili ilustrácie Igora Derevenca  a knižky, ktoré ilustroval pre Braňa Jobusa. Jeho Muflóna Ancijáša sme zhodou okolností robili aj v Martinskom divadle, ako predstavenie. V tom období som sa zoznámil s Igorom a keď album naberal kontúry, oslovil som ho, či by do toho šiel. Igor do projektu vstúpil a stará sa o celý vizuál Čosi úsmevné. Vytvoril booklet, takisto doteraz dva klipy. Väčšinou oslovujem ľudí, ktorí sú mi blízki nielen profesne, ale aj ľudsky. Klip k titulnej pesničke Čosi úsmevné je obohatený dvoma kameramanmi, ktorých poznám z iných projektov – Mišom Skotnickým a Peťo Kelíšekom.

Si s albumom spokojný tak, ako je, alebo by si niečo teraz ešte pozmenil?

Som spokojný a nemenil by som. Človek dozrieva a mení sa mu pohľad na veci, často mi niečo dodatočne napadne. Je to úplne prirodzené a keď k tomu dôjde, nepovažujem to za chrobáka v hlave, kvôli ktorému by som mal byť nespokojný. Album je na svete, a ak mám chuť niečo na ňom meniť, realizujem sa skôr pri ďalšom projekte. Venoval som sa mu tak hĺbkovo, až som vylúčil nutnosť nejakých zásahov. /smiech/

Páči sa mi, že ide o dlhodobejší projekt, v ktorom si sústavne hľadal témy…

Aj za noc môže človek niečo vymyslieť, aj to býva dobré. Ale zložiť album je niečo iné, ako nahrať singel. Album je pre mňa ako zbierka básní. Nie je teda len o krátkej epizóde, o jednom obraze, nápade, poviedke. Hľadám v ňom menovateľa, akúsi zjednocujúcu farbu a hlavne pointu. Momentálne začínam odznova…

Bude to taktiež detská hudba?

Žijem s deťmi, užívam si ich, aj svoje otcovstvo, premýšľam nad tým krásnym svetom z každého uhla, dennodenne. Žiadna detská hudba. Len o čosi bližšia deťom. Pre deti a pre rodičov, čo je pre mňa dôležité, pretože hudbu a zvlášť malým deťom, púšťajú predsa oni. Deti si to dnes už vedia pustiť samé, no formujú ich rodičia a tí väčšinou nebudú trpieť doma takú hudbu, ktorá sa im nepáči. Tzn., že je úplne ideálny stav, pokiaľ sa hudba páči obom stranám. Inak pre mňa nie je vôbec nevyhnutné púšťať deťom iba “ich” hudbu. Je dôležité vzdelávať ich aj inou muzikou. Dobrou.

Čomu sa aktuálne najviac venuješ?

To, čomu chcem venovať najviac času, je rodina a deti, nakoľko mám teraz tretieho potomka. Ale okrem toho som zamestnaný v Národnom divadle, čiže niekoľko večerov v mesiaci hrám v rôznych predstaveniach. Mimo toho neustále nakrúcame obľúbenú dedinskú ságu, ktorá ma celkom zamestnáva.

Si inak ten typ, ktorý pracuje stále na rôznych projektoch?

To sa vlastne ani inak nedá. Odjakživa to mám rád. Zbytočne by som sa obmedzoval na jednu vec, keď život je tak multifarebný. Vždy som mal to šťastie, že som bol súčasťou viacerých projektov naraz. Povedzme, že kedysi to bolo niekoľko divadiel súčasne. To je taký žrút času, že po tých rokoch som spokojne zakotvil v Národnom divadle, kde sa cítim dobre a nemám potrebu nakladať si na chrbát ďalšie divadelné projekty. Sem tam zaujímavý dabing, rozhlas, reklama… Strážim si svoj priestor.

To je asi aj vec, ktorá príde časom…

Možno áno. Sú kolegovia, ktorí majú chuť robiť neustále, aj inde. Ja som momentálne spokojný s vecami tak, ako sú a nemám potrebu nad rámec povinností tráviť čas niekde mimo domova a pokúšať sa o divadelné ekvilibristiky. Užil som si toho dosť. Je iné, keď je herec v kamennom divadle dlhé roky a o tieto príležitosti dlhšie nezakopol a postupne prichádzajú, chutia mu. Ja som mal opačnú cestu, iný osud. Hral som už na štarte vo všetkých možných alternatívnych aj kamenných divadlách súčasne. Momentálne som zakotvil v jednom. Ani si reálne neviem predstaviť, čo k tomu viac, keďže sa chcem venovať aj hudbe, projektu pre deti, hrať koncerty a vymýšľať nové veci. V podstate som momentálne na troch pracovných stoličkách a to mi bohato stačí.

Ako si sa v divadle dostal k detským predstaveniam?

Keď je človek zamestnaný, dostane jednoducho zadanie. Ja to mám ale veľmi rád. Nešpekulujete nad podstatou výberu. Inšpiruje vás dramaturgia divadla. Z tvorby pre deti som zažíval takú nezvyčajnú radosť, až som po nej zatúžil aj vo voľnom čase.

A akú hudbu zvykneš ty sám počúvať?

Počúvam denne málo muziky. A všeobecne je zas dobrej hudby, ktorá ma dvíha zo stoličky, také množstvo, že je ťažko spomenúť všetko, čo mám rád. Mojimi štandardne obľúbenými autormi sú James Blake, Richard Bona, David Grey, John Mayer, Jamie Cullum, Jeff Buckley… Už roky rokúce a k nim sa vždy vraciam. Ako povedzme z kapiel k Elbow, Depeche mode či Beatles.

Čo čítaš?

Všetko a naraz. /smiech/ Keď mám dni napchaté povinnosťami, snažím sa aspoň pred spaním niečo si prečítať, už len pre psychohygienu. Vianoce boli “V zajatí geografie”, plus najnovší “Jozef Tiso”. Myslím, že na Slovensku nie je núdza o dobrých autorov. Mám rád tiež klasiky, povedzme od Vilikovského alebo Dušeka. Ale mojim srdcovým autorom je Amos Oz či John Irving, toho mám veľmi rád.

Zrejme si celkom objavil aj svet detskej knihy…

To áno, ale už dávno… Šiel som kvôli piesňam vyslovene za básňami a v rámci poézie pre deti mi nič tak nezarezonovalo, aby som to zakomponoval do hudby, v súčasnom zvuku. Teda okrem Janovica, ktorý mi do palety sadol bez výhrad. Čo sa týka prózy, všetky tie nové knižky sú hlavne krásne ilustrované. V textoch sa však väčšinou sklamem. Obal vás naláka… Verím ale reedíciám starých klasických rozprávok, zároveň s kvalitnými ilustráciami, ako sú naše Kozliatka, Osmijanko či povedzme Roald Dahl. To sú nádherné veci, zvyknem ich aj deťom čítať. Poézia v piesňach ma baví komplikovanejšia, zároveň musí byť vtipná, odľahčená, spevavá a so súčasným jazykom. V tomto mi úplne vyhovuje spolupráca s Jakubom. Dovolil som si veriť, že aj môj textový pohľad na vec je možno potrebný. Prečo by som mal za každú cenu hľadať iných autorov, keď samého ma baví si tie veci písať. Preto sa aj ja sám čas od času dostanem k vlastnému textu.

Podľa mňa to súvisí prirodzene s tým, že si mal potrebu tvoriť vlastnú hudbu a táto potreba príde aj v tvorbe textov. Vzhľadom k dôvodom, ktoré si spomínal na začiatku. Keď si vravel, že si postupne zbieral aj detské témy, našiel si napríklad nejakú, nad ktorou si pred tým nepremýšľal?

To sú najkrajšie momenty, keď na papieri pristane niečo z čistého, momentálneho nápadu. Alebo z bláznenia sa s deťmi v detskej izbe. Aj na základe skúseností s reakciami detí a publika na koncertoch vidím, že niektoré veci šľapú tak, ako som ani sám nepredpokladal. Napríklad pieseň o obuvi ako takej, o papučkách, bagandžiach, atď. To je podľa mňa presne ten typ trhnutého a rytmizovaného textu, ktorý deťom veľa hovorí, vie ich vystreliť zo sedačky a rodičia sa na ňom tiež parádne zabavia. Neobľubujem texty, ktoré sú primitívne edukatívne. Mám rád širší rozmer, posolstvo. Aj o niečom inom, ako o téme samotnej.

Ako vznikla spolupráca s Pískacími?

My sa so Silviou, ktorá je dušou tohto tvorivého biznisu, poznáme dlhý čas. Kedysi sme spolu dochádzali denne vlakom z Trnavy do Bratislavy. Ona študovala na ŠUPke, ja na konzervatóriu. Boli sme kamarátmi celé roky a prežili sme… Keď začala s Pískacími, dostal som od nej jedno z prvých tričiek a nosil som ho veru často. Po niekoľkých rokoch sa aj projekt Pískacích posunul o kus ďalej a výrazne sa rozrástol. Prišlo mi úplne logické osloviť ich a započať bližšiu, plánovanú spoluprácu.
Ja som Silvii napísal – “pozri, čo tu mám a robím pre deti, prepojíme?” Samozrejme zareagovala pozitívne. Vnímam to ako začiatok niečoho nového a neviem, ako to dopadne a čo sa z toho vykryštalizuje ďalej. Máme zatiaľ spoločne na svete pískacieho Slona Emila. To nie je len o mojom, či Silviinom projekte, vzniká čosi tretie. Prepojené svety. Necháme sa prekvapiť, kam sa rozvinú.

 

 

Foto: Pískacie

CD Čosi úsmevné  nájdete vo všetkých predajniach Pískacie.